Právo na informácie v právnych predpisoch
Právo na slobodný prístup k informáciám je jedným zo základných ľudských a občianskych práv každej demokratickej spoločnosti. Je zaujímavé, že napriek tomu, že vo väčšine krajín sa do právnych predpisov dostalo len v posledných dvadsiatich rokoch, prvý infozákon bol prijatý už v roku 1766 vo Švédsku. Švédsky infozákon a zákony iných krajín, ktoré boli v tom čase prijaté, však nechápali slobodný prístup k informáciám tak, ako ho poznáme my dnes. Zatiaľ čo dnes je vnímané ako právo všetkých občanov, vtedy predstavovalo výlučne privilégium novinárov. Napriek odlišnostiam právne predpisy z tej doby poslúžili ako základ pre súčasné právne predpisy upravujúce právo na slobodný prístup k informáciám.
Tie sa začali formulovať v druhej polovici 20. storočia. Právo na slobodný prístup k informáciám bolo jednoznačne deklarované vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, článku 19, ktorý hovorí, že: „Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu za svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice“ (1948).
Právo na slobodný prístup k informáciám je tiež zakotvené v Európskom dohovore o ľudských právach, článku 10: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice“ (1950). Profesor správneho práva Wouter Hins potvrdzuje, že „pozitívna povinnosť štátu poskytovať relevantné informácie a umožniť prístup k úradným dokumentom, ktoré sa týkajú verejného záujmu, je v tomto článku základná ” (2007, 114). Napriek tomu, Európsky súdny dvor priznal túto povinnosť štátu až v apríli 2009, čo len dokazuje, že priznanie práva na slobodný prístup k informáciám nie je samozrejmosťou ani pre európske inštitúcie (Prípad TASZ v. Maďarsko).
Okrem týchto dvoch dokumentov je právo na slobodný prístup k informáciám ďalej zakotvené v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach, v článku 19, odseku 2, ktorý hovorí, že okrem práva na slobodný prístup k informáciám priznáva aj povinnosti a obmedzenia, ktoré prináša užívanie tohto práva: „tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné: a to na rešpektovanie práv alebo povesti iných alebo na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku, alebo verejného zdravia alebo morálky“ (1976). Zmienka o slobodnom prístupe k informáciám sa tiež objavuje v Americkom dohovore o ľudských právach, článku 13 (1969).
Najvýznamnejší posun vo vnímaní právnych predpisov upravujúcich právo na slobodný prístup k informáciám nastal v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia a vychádzal z konceptu prístupnej, otvorenej a reagujúcej demokracie, ktorý vznikol ako „kritická reakcia na prebyrokratizovanú administratívnu prax, ktorá nereagovala dostatočne pružne na potreby a požiadavky občanov“ (Heritier 2003, 818 - 819). Tieto zmeny so sebou priniesli aj prijatie právnych predpisov upravujúcich právo na slobodný prístup k informáciám v mnohých krajinách. Tieto právne predpisy vychádzajú všade z rovnakého princípu – „umožniť občanom prístup k úradným dokumentom s výnimkou minimálneho počtu kategórií informácií, ktoré sú nesprístupnené a zaručiť im možnosť nápravy prostredníctvom súdov alebo informačného komisára, ak im je prístup k informáciám odmietnutý“ (Bennett 1997, 217). Právne predpisy sa v jednotlivých krajinách odlišujú zvyčajne len v dĺžke zákonných lehôt na poskytnutie odpovede, výške poplatkov spojených s poskytnutím informácií, rozsahu výnimiek, postupoch spojených s odvolaním sa proti nesprístupneniu informácií.
V Slovenskej republike bolo právo na slobodný prístup k informáciám zakotvené Ústavou, konkrétne jej článkom 26, ktorý okrem iného priznáva právo „vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu“ (1992). Tento článok Ústavy tiež definuje okolnosti, za ktorých môže byť toto právo obmedzené, ako napríklad v prípade potreby ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti. Ústava obsahuje len zakotvenie a základnú úpravu práva na slobodný prístup k informáciám, ktorú má ďalej rozviť a špecifikovať osobitný zákon. V tejto súvislosti bol prijatý samostatný právny predpis upravujúci toto právo. Je ním práve infozákon, ktorý bol prijatý v roku 2000, nadobudol účinnosť 1.1.2001, odvtedy prešiel desiatimi novelizáciami. Posledná novelizácia nadobudla účinnosť 1.1.2012.
Zdroje
Anders Chydenius Foundation. 2006. The World’s First Freedom of Information Act. (Prvý zákon o slobodnom prístupe k informáciám na svete) [cit. 2015-07-28]. Dostupné na internete: http://www.access-info.org/documents/Access_Docs/Thinking/Get_Connected/worlds_first_foia.pdf
Article XIX. 1999. The Public’s Right to Know: Principles of Freedom of Information Legislation. London. (Právo verejnosti vedieť: Princípy legislatívy o slobodnom prístupe k informáciám). Jún 1999. [cit. 2015-07-28]. Dostupné na internete: http://www.article19.org/data/files/pdfs/standards/righttoknow.pdf
Bennett, C. F. 1997. "Understanding Ripple Effects: The Cross-National Adoption of Policy Instruments for Bureaucratic Accountability". Governance. 10, no. 3: 213.
Hins, Wouter, and Dirk Voorhoof. 2007. "Access to State-Held Information As a Fundamental Right Under the European Convention on Human Rights". (Prístup k informáciám, ktorými disponuje štát, ako základné právo podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv) European Constitutional Law Review. 3, no. 1: 114-126.
Úradný vestník Národnej rady Slovenskej republiky. 1992. Ústava Slovenskej republiky. [cit. 2015-07-28] Dostupné na internete: http://www.vop.gov.sk/ustava-slovenskej-republiky